Rolling Stones Praha vstupenky Zanechať komentár

Zažijte neopakovatelné vystúpenie. Viac ako padesát tisíc ľudí očakávajú organizátorov na stredajšom koncerte legendárnej kapely Rolling Stones v Prahe. Konanie stredečního koncertu Rolling Stones na Letnici Letňany tak už nic nebrání. Niektorí majitelia vstupujú na to, že k nim RFID náramok, potrebný na vstup do areálu, nedoputoval poštou. Ľudia, ktorí majú platné vstupenky, ale náramek sa k nim nedostal, samozrejme nie je koncert príjdou, ale náprava nie je úplne pohodlná. Na rozdiel od tých, ktorí s náramkom na ruku prejdú bez väčšieho zdržania na areáli, budú musieť v strede vyhľadať stanicu označenú ako "zákaznícka podpora". Ten sa bude nachádzať medzi výstupom stanice metra Letňany a vstupom do areálu.

Naďalej platí, že kto má miesto na sedenie, musí so sebou mať vstupenku tak ako tak. K vstupu na plochu na státie stačí samotný náramok. Ten bude fungovať aj ako jediný spôsob na zaplatenie občerstvenia alebo upomienkových predmetov.

Do areálu sa okrem zvyčajne zakázaných predmetov nesmie vnášať ani batožinu väčšia ako formát A5, pri areáli nebude k dispozícii žiadna úschovňa.

Areál Letiště Letňany sa otvorí v stredu v 14 hodinách, od 18 hodín by sa mala predstaviť švajčiarska skupina Gotthard, v sedem večer nastúpi rad na Pražský výber a Rolling Stones podľa plánov mali začať okolo päť desiatej.

The Rolling Stones je britská rocková skupina na čele so spevákom Mickom Jaggerom. Vznikla v Londýne v roku 1962 a hrá dodnes. Skupina sa preslávila začiatkom 60. rokov 20. storočia ako protipól skupiny The Beatles. Hlavným ťahúňom kapely bol na jej začiatku gitarista Brian Jones. S nárastom popularity kapely sa však jeho sila vodcu pomaly vytrácala a ku koncu šesťdesiatych rokov už v kapele takmer nefiguroval. Jadrom skupiny sa stali spevák Mick Jagger a gitarista Keith Richards, ktorí po rôznych zmenách v obsadení skupiny pôsobia v Rolling Stones dodnes. Brian Jones začal ako prvý strácať kontrolu nad fenoménom rokov šesťdesiatych - nad drogami. V lete roku 1969 zomrel za nie celkom vyjasnených okolností v bazéne svojho domu. Po jeho smrti prišiel do kapely vynikajúce a drogovo čistý gitarista Mick Taylor. Z kapely odišiel v roku 1974. Post gitaristu čoskoro obsadil Ronnie Wood. Krátko po úspešnom turné "Steel Wheels - Urban Jungle", pri ktorom kapela prvýkrát zavítala aj do postkomunistického Československa, odchádza z kapely basgitarista Bill Wyman. Oproti ostatným členom kapely bol približne o šesť rokov starší. Už len ako externý člen ho nahrádza Američan Darryl Jones.

V roku 1989 boli Rolling Stones zaradené do Síně slávy Rock and Roll (Rock and Roll Hall of Fame) v roku 2004 do Britskej hudobnej sály slávy. časopis Rolling Stone je umístil na štvrtom mieste v zozname "100 najväčších umelcov všetkých dob" a britský Q magazinemedzi "päťdesiat kapiel, ktoré musíte vidieť predtým, než zomriete".

Začiatkom päťdesiatych rokov 20. storočia boli Keith Richards a Mick Jagger kamaráti a spolužiaci zo základnej školy. Potom sa ich cesty rozdelili, Richards chodil na strednú školu umeleckého zamerania, Jagger dal prednosť ekonomickej škole. Po rokoch sa náhodou stretli vo vlaku. Jagger mal v ruke dosky Chucka Berryho a Muddyho Watersa. V tej dobe sa tieto dosky nedali moc zohnať, Jagger si ich objednával priamo z katalógu spoločnosti Chess. To na Richardsa zapôsobilo a dohodli sa, že spolu založia kapelu. Prizvali k sebe ešte Dicka Taylora, ktorý neskôr hral v kapele Pretty Things. Spoločne hľadali ďalšieho gitaristu a Jagger odporučil Briana Jonesa, ktorý hral na slide gitaru v skupine Blues Incorporated, ktorú vtedy viedol Alexis Korner. V Blues Incorporated vtedy hrali ďalší dvaja budúci členovia Rolling Stones - Ian Stewart a Charlie Watts.

Stewart čoskoro našiel miesto, kde by mohol skúšať, a pridal sa k Jonesovi, ktorý mu sľuboval založenia R & B kapely, ktorá by hrala chicago blues. Zostava bola dokončená v júni 1962 (Mick Jagger, Keith Richards, Brian Jones, Ian Stewart, Dick Taylor). Prvé skúšky sa zúčastnili aj gitarista Tony Chapman a spevák Brian Knight, ktorí sa ale ku kapele odmietli pridať, pretože nechceli hrať skladby Chucka Berryho a Bo Diddleyho, ktoré preferovali Jagger a Richards.

K svojmu názvu skupina prišla podľa Richardsa tak, že pri telefonickom rozhovore s novinárkou časopisu Jazz News bol Brian Jones požiadaný o názov kapely. Všimol si, že na zemi leží doska Muddyho Watersa so skladbou "Rollin 'Stone".

Prvý koncert odohrala kapela 12. júla 1962 v legendárnom klube Marquee, hovorila si vtedy The Rollin 'Stones. Zloženie kapely vtedy bolo: Jagger spev, Richards a Jones gitary, Stewart piano, Taylor basgitara a Chapman bicie.

Jones a Stewart sa chceli držať blues, ale súhlasili aj s pesničkami Chucka Berryho aj Bo Diddleyho, ktoré presadzovali Jagger a Richards. Basgitarista Bill Wyman sa ku kapele pripojil v decembri 1962, bubeník Charlie Watts o mesiac neskôr. Spoločne potom vytvorili jednu z najstálejších rytmických sekcií.

Manažér Rolling Stones Giorgio Gomelsky zaistil vystupovanie v klube Crawdaddy, ktorý, ako sám uviedol, stál za "medzinárodným znovuzrodením blues". Boli to koncerty v tomto klube a bezprecedentné nástup Beatles, ktoré podľa neho hlavne stáli za príchodom spoločenské zmeny, pre ktorú sa vžil názov swingujuce Londýn.

Kapela vzápätí oslovila iného manažéra, Andrew Loog Oldhamu, s ktorým tiež podpísala zmluvu. Oldham chcel začať spolupracovať so skúseným manažérom Erick Easton. Pri podpise zmluvy s Easton sa však objavila komplikácie: Oldhamu bolo iba devätnásť rokov, čo mu znemožňovalo zmluvu podpísať; bol teda mladší ako ktokoľvek z kapely. Zmluvu s Eastone za neho podpísala jeho matka. Gomelsky, ktorý s kapelou nemal žiadnu písomnú dohodu, nebol oslovený vôbec.

Decca Records, ktorá ešte stále ľutovala toho, že prišla o Beatles, podpísala s Oldhamu a Easton zmluvu za neobvykle výhodných podmienok. Rolling Stones mali vyjednané trikrát vyššia honoráre, a navyše plnú kontrolu nad nahrávaním a vlastníctva svojich originálov z nahrávacích štúdií. Zmluva tiež dovoľovala Oldhamu používať iná nahrávacie štúdiá, než ktorá vlastnila spoločnosť Decca. Bolo vybraných Regent Sound Studios, ktoré malo vo svojej dobe najlepšie vybavenie. Hoci Oldham nemal s nahrávaním žiadne skúsenosti, sebavedome sa ujal role producenta. Sám k tomu dodal: "Zvuk z jedného nástroja bol počuť aj v stopách iných nástrojov, ale malo to tak byť. Vytvoril sa tak originálny hutnejší zvuk. "Regentskej štúdia nebola drahá, čo kapele dovolilo nahrávať dlhšie ako obvyklé tri hodiny. Dlhá nahrávacie sessions sa potom stala pre kapelu typická. Všetky skladby na britskej verzii prvej dosky sa nahrali v štúdiách Regent.

Oldham potom prezentoval Rolling Stones ako kapelu, ktorá používa nezávislá nahrávacie štúdiá. Podľa neho to dávalo kapele väčšiu slobodu, než mali Beatles. Tí používali firemné štúdiá EMI, čo im podľa Oldhamu zaručovalo uhladený strnulý zvuk. Ako manažér sa sprvu pokúšal obliekať kapelu do rovnakých oblekov. Na koncerty sa však kapela obliekala ležérne. Skupina sa začala zviditeľňovať ako škaredý protipól Beatles. napomáhala tomu fotografie nazlobených mladíkov na obale ich prvej dosky a tiež novinové titulky typu "Chceli by ste, aby si vaše dcéra vzala niekoho z Rolling Stones?". Bill Wyman k tomu však dodáva: "Naša povesť nahnevaných zlých chlapcov prišla neskôr, a to úplne náhodou. Andrew toto nikdy neriadil. On nás proste len dôkladne žmýkal. "

Bol to tiež Oldham, ktorý zmenil názov skupiny z "The Rollin 'Stones" na "The Rolling Stones" a zmenil výslovnosť priezviska Keitha Richardsa na Richard, pretože to "vyzeralo viac popovo". Stewart Oldhamu nevyhovoval. Nevyzeral totiž ako pekný štíhly, dlhovlasý mladík a nezapadal tak do obrazu pekných rozlobených mladých chlapcov. Ponúkli mu rolu pianistu pri nahrávaní a úlohu road manažéra. Stewart prijal. Ale Stu mal najväčší srdce zo všetkých ľudí široko ďaleko. "Stewart potom bol príležitostným pianistom na koncertoch, zúčastňoval sa nahrávanie a ako road manažér sa staral o každej turné Stones. A to až do svojej smrti v roku 1985.

Prerábka pesničky "Come On" od Chucka Berryho sa stala prvým singlom kapely. Vyšiel 7. júla 1963. Rolling Stones ho odmietli hrať naživo a navyše Decca nechala zverejniť iba jediný inzerát. Pod Oldhamovým vedením začali členovia fanklubu nakupovať singel v miestnych obchodoch, čo mu pomohlo vyšplhať sa až na 21. priečku britskej singlovej hitparády. Umiestnenie v hitparáde otváralo kapelám dvere ku koncertovania mimo Londýn. Prvý výjazd Stones uskutočnili 13. júla do stotisícového Middlesbrough, kde si zahrali spoločný koncert s nažehlenými The Hollies. Koncom roka zaistili Oldham s East koncertné turné po celej Británii. Stones tu mali byť predskokanov americkým hviezdam (a svojim vzorom) Bo Diddleymu, Little Richardovi a The Everly Brothers. Turné bolo pre kapelu veľkou skúsenosťou s vystupovaním na pódiu.

Počas tohto turné nahrali Rolling Stones svoj druhý singel, ktorý im napísali Lennon a McCartney. Singel "I Wanna Be Your Man" sa umiestnil na 12. mieste britského rebríčka. Ešte lepšie - na treťom mieste - skončil tretí singel "Not Fade Away". Opäť išlo o cover verziu, tentokrát pesničky Buddy Hollyho.

Oldhamu čím ďalej viac znepokojovalo, že by kapela chcela hrať pesničky "černochov v strednom veku". Chcel osloviť hlavne mladšie publikum, ale s takým repertoárom tušil problémy. Práve na jeho naliehanie začali skladať Jagger s Richardsom prvé vlastné skladby. Svoje prvotiny však obaja opisujú ako "nemastné neslané napodobňovanie". Pretože písanie vlastných skladieb išlo pomaly, na ich prvom albume The Rolling Stones, vydanom 16. apríla 1964, boli hlavne cover verzie. Výnimku tvorila pesnička z dielne Jaggera a Richarda "Tell Me (you are Coming Back)" a dve skladby podpísané pseudonymom Nanker Phelge, za ktorým sa skrývala celá skupina. V máji album vyšiel v Spojených štátoch pod názvom "England 's Newest Hit Makers".

Prvé turné Rolling Stones po Spojených štátoch v júni 1964 bola podľa slov Billa Wyman katastrofa. "Keď sme prišli, nemali sme [tam] žiadny hit alebo čokoľvek, podľa čoho by nás mohli poznať." Kapela bola pozvaná do televíznej šou Deana Martina, kde si aj zahrala niekoľko songov. Martin sa však posmieval nielen tomu, ako vyzerali, ale aj tomu, ako a čo hrali. Stones mali tiež rezervované dva dni v nahrávacích štúdiách spoločnosti Chess, z ktorých katalógu si Jagger leta objednával dosky. V štúdiu sa stretli so svojím veľkým vzorom Muddy Watters. Niečo s ním aj nahrali, ale Wattersova nahrávacia zmluva nedovoľovala nič z toho použiť. Z týchto dvoch nahrávacích sessions sa neskôr vykľul prvý #1 hit Stones "It 'All Over Now", cover verzia pesničky Bobbyho Womack.

V Spojených štátoch si The Stones zahrali ešte v televíznej TAMI Show, kde sprevádzali Jamesa Browna. Aj keď ho podľa Jaggera "... vlastne nesprevádzala, pretože medzi jednotlivými natáčacími bloky boli niekoľkohodinové pauzy. Avšak Browna to veľmi nahnevalo. "Stones mali tiež vystúpiť v televíznej šou Ed Sullivana. Ten však kvôli besniacim fanynkám, ktoré kapela priťahovala, pozvanie na natáčanie zrušil. Avšak v ďalších rokoch je opakovane pozýval. Ich druhá platňa 12 X 5, ktorú vydali len v Spojených štátoch (október 1964), obsahovala viac ako polovicu prevzatých piesní, zvyšok je opäť podpísaný ako Jagger / Richards a pseudonymom Nanker Phelge.

Piatym singlom v Británii bola "Little Red Rooster", pieseň prevzatá od Willieho Dixona. Na druhej strane bola "Off the Hook" podpísaná pseudonymom Nanker Phelge. Singel vyšiel v novembri 1964. Pre Stones to bola druhá jednotka v britskej hitparáde - pre bluesovú pesničku doteraz nevídaná vec. Ovšem distribútor pre Spojené štáty odmietol "Little Red Rooster" vydať, a tak vyšiel prvý singel Rolling Stones, ktorý mal obe strany z autorskej dielne Jagger / Richards: "Heart of Stone" a "What a Shame".

Druhá radová doska v Británii The Rolling Stones No. 2 sa už stala jednotkou britského albumového rebríčka. Jej americká verzia The Rolling Stones, Now! dosiahla na piatu priečku amerického rebríčka. Album bolo nahrané na americkom turné, časť v štúdiách nahrávacej spoločnosti Chess v Chicagu, časť v štúdiách RCA v Los Angeles. V januári a februári 1965 odohrala kapela koncertné turné po Novom Zélande a Austrálii, ktoré videlo okolo sto tisíc fanúšikov.

Nasledoval singel "The Last Time", prvý z autorskej dielne Jagger / Richards, ktorý sa stal britskú hitparádové jednotkou. V Spojených štátoch dosiahol len na piate miesto. Neskôr k tomu Richards poznamenal, že išlo o "... prielom v premýšľaní, ako skladať pre Stones. Bol to singel, ktorý ukázal, ako na to. "Nasledovala medzinárodná hitparádové jednička" (I Can not Get No) Satisfaction ", ktorú kapela nahrala v máji 1965 na svojom treťom turné po Severnej Amerike. Pre túto skladbu je typické použitie gitarového efektu overdrive. Richards si pôvodne predstavoval, že to bude len pomocná linka pre dychovú sekciu, ktorá by sa neskôr primiešala. Oldham však vydal "Satisfaction" bez dychov, len s týmto surovým gitarovým riffom. Singel bol vydaný v Spojených štátoch, kde vydržal štyri týždne na vrchole hitparády.

Ďalšie americké LP dostalo názov Out of Our Heads. Vyšiel v júni 1965 a stalo sa ďalší jednotkou hitparád. Na ňom už bolo sedem originálnych vecí - tri podpísané Jagger / Richards, štyri pod pseudonymom Nanker Phelge. Na jeseň potom vyšla ďalšia medzinárodná jednotka, singel "Get Off of My Cloud". Krátko po vydaní nasledovalo ďalšie LP pre americký trh: "December 's Children".

Ďalší doska Aftermath (1966, prvý v Británii, druhá v Spojených štátoch) bola prvá, na ktoré boli len skladby podpísané autorskou dvojicou Jagger / Richards. Brian Jones už tu nehrá len na gitaru a harmoniku, ale v "Paint It Black" hrá na sitar, do balady "Lady Jane" pridal Dulcimer a do "Under My Thumb" marimbu. Za zmienku tiež stojí dvanásťminútový jam "Goin 'Home", v ktorom dokonca na chvíľku zmĺknu bicie; je prvým takto dlhým jamom na najpredávanejším rock'n'rollovej albume.

Úspech Rolling Stones v britských i amerických singlových hitparádach pokračoval aj počas roka 1966. "19th Nervous Breakdown" (február, druhý v Británii i USA) nasledovala jednotka na oboch stranách Atlantiku "Mother 'Little Helper" (jún 1966). Ten bol ako singel vydaný iba v USA, kde dobyl ôsmu priečku. Je to prvá popová pesnička, v ktorej sa otvorene spieva o zneužívanie liekov a drog.

V septembri 1966 uzrel svetlo sveta singel "Have You Seen Your Mother, Baby, Standing In The Shadow?". Je to prvý singel Stones, v ktorom boli použité dychy, jeden z prvých singlov, kde bola použitá gitarová spätná väzba, a navyše k nemu bol natočený jeden z prvých hudobných klipov.

V januári 1967 vyšla platňa Between the Buttons (tretí v Británii, druhá v USA); bola posledná, na ktorej sa producentsky podieľal Andrew Oldham. Jeho úlohu postupne prevzal manager Beatles Allen Klein. Ako singel potom vyšla skladba "Let 'Spend the Night Together" s "Ruby Tuesday" na druhej strane. Keď Stones prišli do New Yorku, zahrali tiež pár vecí v televíznej šou Ed Sullivana; boli prinútení zmeniť text v refréne na: "rokov 's spend some night together".

V marci, kedy ešte kapela čakala na dôsledky záťahu v Redlans, urobili si Jagger, Richards a Jones krátky výlet do Maroka. Sprevádzali je Marianne Faithfull a Jonesovho priateľky Anita Pallenberg. Na tomto výlete skončil vášnivý a búrlivý vzťah Jonesa a Anity Pallenberg, ktorá Maroko opustila s Keithom Richardsom. Richards k tomu neskôr dodal: "To bol posledný klinec do rakvy vo vzťahoch medzi mnou a Brianom. Nikdy mi to neodpustia a ja mu to nezazlievam, rovnako sa hovno stane. "Vzťah medzi Keithom a Anitou vydržal dvanásť rokov. Napriek týmto komplikáciám skupina zvládla v marci a apríli 1967 európske turné. Stones si pri ňom prvýkrát zahrali v Poľsku, Grécku a Taliansku.

Dňa 10. mája 1967 - v rovnaký deň, kedy bola na Jaggera, Richardsa a Fraser vznesené obvinenia v súvislosti s razií v Redlans - vtrhla polícia do domu Briana Jonesa. Brian bol zadržaný za držanie marihuany. Traja z piatich členov Rolling Stones teraz čelili policajným obvineniam. Dňa 29. júna bol Jagger odsúdený na tri mesiace za držanie štyroch amfetaminových tabliet. Richards bol uznaný vinným z toho, že umožnil fajčenie marihuany na svojom pozemku. Za to si vyslúžil rok väzenia. Obaja boli uväznení, ale na základe podaného odvolania boli druhý deň prepustení. Na prepustenie mal vplyv aj slávny článok Timesov s titulkom "Kto chce naťahovať motýľa na škripec?", Ktorého autor bol voči trestu ostro kritický. Tvrdil, že Jaggera stihol ďaleko tvrdší trest, než by postihol ktoréhokoľvek anonymného mladíka.

V decembri 1967 vyšla platňa Their Satanic Majesties Request (tretí v Británii, druhá v USA), bohužiaľ krátko po Sgt. Pepper 's Lonely Hearts Club Band od Beatles. Doska vznikala v ťažkých podmienkach, pretože Jagger, Richards a Jones museli riešiť súdne konanie. Kapela sa pri nahrávaní už úplne zbavila Andrewa Oldhamu. Rozchod bol priateľský, aspoň podľa tlače. Avšak v roku 2000 k tomu Jagger dodal: "Dôvodom, prečo Andrew odišiel, bolo to, že si myslel, že už sa nedokážeme plne sústrediť na prácu a že sme stále viac detinskí. Naozaj to nebolo príjemné - a myslím, že to nebolo príjemné ani jemu. Vtedy tam bolo veľa rušivých elementov, ale my vždy budeme potrebovať niekoho, kto nás dokáže nasmerovať tou správnou cestou. To bola jeho práca. "

Satanic Majesties sa tak stalo prvým albumom, ktorý si Stones produkovali sami. Bolo tiež prvou doskou, ktorá vyšla v rovnakej verzii na oboch stranách Atlantiku. Jej psychedelický zvuk dopĺňa obal, na ktorom je 3D fotografie Michaela Coopera, autora fotografie slávneho obalu platne Sgt. Pepper 's Lonely Hearts Club Band. Bill Wyman si sem napísal a zaspieval pesničku "In Another Land", ktorá potom vyšla ako singel. Bola prvá, na ktoré Jagger nespieva hlavný hlas.

Prvé mesiace roku 1968 strávila kapela prácou na ďalšom albume. Z týchto nahrávacích sessions vzišiel hit "Jumpin 'Jack Flash", ktorý vyšiel ako singel v máji. Jeho zvuk, rovnako ako zvuk celého albumu Beggars Banquet (tretí v Británii, piate v USA), je zmesou country a blues. Kapela sa tak vrátila k svojim koreňom. S touto doskou tiež začala spolupráca s producentom Jimmy Millerom. Za zmienku stojí známe pesničky "Street Fighting Man", venovaná politickým otrasom mája 1968, a titulnej "Sympathy for the Devil".

Na konci roka 1968 natočili Stones sériu koncertov v cirkusové šapitó nazvanú Rock and Roll Circus. Zahrali si tú John Lennon, Yoko Ono, The Dirty Mac, The Who, Jethro Tull, Marianne Faithfull a Taj Mahal. Koncert Stones nedopadol podľa ich predstáv, preto tiež Cirkus vyšiel až po 28 rokoch.

Rastúce problémy Briana Jonesa viedli k tomu, že na nahrávanie Beggars Banquet skoro vôbec nechodil. Jagger potom povedal, že Jones "nemal na to, aby viedol takýto spôsob života". Jeho sústavné užívanie drog mu znemožnilo získať americké vízum. Celé kapele tak znemožnil vyjsť na ďalšie americké turné. Ostatní členovia donútili Jonesa povedať: "Odchádzam z kapely, ale ak budem chcieť, môžem sa kedykoľvek vrátiť." 3. júla 1969 - menej ako mesiac od svojho odchodu z Rolling Stones - sa Brian Jones utopil v bazéne na záhrade svojho domu.

Dva dni po Brianova smrti odohrali Rolling Stones koncert v londýnskom Hyde Parku. Mala to byť pocta Brianovi, na gitaru si tú sa Stones prvýkrát zahral Mick Taylor, vstup bol zadarmo. Koncertu sa zúčastnilo asi štvrť milióna fanúšikov. Vystúpenie bolo nafilmované a britská televízia ho odvysielala pod názvom Stones in the Park. Jagger tu prečítal elegie Adonaïs od Percy Bysshe Shelleyho a na pamiatku Briana vypustil tisíce motýľov. Na koncerte prvýkrát zaznela živá verzia pesničky "Honky Tonk Women", ktorá práve vyšla ako singel. Sam Cutler, ktorý ich koncert uvádzal, predniesol na začiatku iba: "Dámy a páni, najlepšie rock'n'rollová kapela na svete." - takto sa taky ich koncerty uvádzali na turné po Spojených štátoch v roku 1969. Tahle nálepka vlastne zostala skupine až dodnes.

Ďalšie doska Let It Bleed (prvé v Británii, v USA) vyšla v decembri 1969. Bola posledná doskou, ktorú Stones vydali v šesťdesiatych rokoch. Obsahuje skladbu "Gimme Shelter", ktorú novinár Greil Marcus neskôr označil za "najlepší rock'n'rollovú nahrávku všetkých čias". Hlavný ženský hlas v Gimme Shelter patrí speváčke Merry Clayton. V skladbe "You Can not Always Get What You Want" si zase zaspieval Bachov londýnsky zbor (The Bach Choir pod vedením Davida Willcockse). Síce požiadal o odstránenie mena zboru z obalu platne, pretože bol údajne zdesený ostatným obsahom, ale neskôr vzal žiadosť späť. Za zmienku ešte stojí cover verzia skladby Roberta Johnsona "Love in Vain" a skladba "Midnight Rambler". Brian Jones si tú zahral v dvoch skladbách, rovnako tak Mick Taylor.

Krátko po turné po Spojených štátoch usporiadali Stones festival na pretekárskom okruhu v Altamont asi 60 kilometrov od San Francisca. Stones sa cítili dotknutí, že ich nikto nepozval na slávny Woodstock, tak si usporiadali vlastnú akciu. Za ochranku si Stones najali motorkársky gang Hells Angels. Osemnásťročný študent Meredith Hunter bol ale touto ochrankou (Alanom Passaro) ubodali na smrť po tom, čo sa zistilo, že je ozbrojený. Časť altamontského vystúpenie Stones je zachytený vo filme Davida Mayslese Gimme Shelter. Ako odpoveď na rastúcu popularitu bootlegových nahrávok vydala skupina živý album Get Yer Ya-Yas Out! (Prvý v Británii, šiestej v USA). Kritik Lester Bangs ho dokonca označil za najlepšiu živú dosku všetkých čias.

Na prelomu dekády si Rolling Stones zahráli v živom vystúpení Pop Go The Sixties, ktorý BBC vysílala 1. január 1970. V priebehu roka 1970 mali tiež ukončiť zmluvy s manažérom Allenom Kleinom a spoločnosťou Decca. V priebehu zmluvných sporov s Kleinom skupina založila svoju vlastnú nahrávacu spoločnosť Rolling Stones Records. Jejich deska Sticky Fingers (prvý v Británii a Spojených štátoch) sa stala prvou, ktorú táto nová spoločnosť vydala. Album vydalo v marci 1971, obal k nememu vytvoril Andy Warhol. Deska obsahuje dve z ich najznámějších hitov "Brown Sugar", pomalé divoké kone. Obe boli nahrané v štúdiách v Alabame počas ich amerického turné v roku 1969. Album je znovu ovplyvnený blues a je prvým albom, na ktorom sa skladali všetky skladby Mick Taylor.

Neúprosná britská daňová politika prináša Stones opustit po vydání Sticky Fingers Anglii a presunout sa do južnej Francúzska, kde si Keith Richards prenajal vilu Nellcôte. Voľné izby pronajímali členom kapely a doprovodnému personálu. Skupina v tom čase vlastnila vozidlo s nahrávacím štúdiom vnútri známe ako Rolling Stones Mobile Studio. Tu vznikli jednak nové nahrávky, jednak dokončili veci nahrané v štúdiu Sun Set v Los Angeles počas amerického turné v 1969. Výsledkem bolo dvojalbum Exile on Main St. (prvý v Británii a Spojených štátoch), ktorý vyšiel v máji 1972. Dosud je považovaný za jeden z najlepších dosiek Kamene. Počas tejto doby vznikaly filmy Cocksucker Blues (nikdy nebyl oficiálně vydán) a Ladies and Gentlemen: The Rolling Stones, Ktoré dokumentujú ich Severoamerickej "STP" turné. Stones sa tu objavujú aj mimo koncerty sa suitou svojich priateľov.

V novembri 1972 si kapela k nahrávaniu ďalších desiek vybrala štúdiá v metropole Jamaica, Kingstonu. Deska, ktorá vyšla v roku 1973, dostala názov Goats Head Soup (prvý v Británii a Spojených štátoch). Predaj alba podporoval pomalý hit "Angie". Desky sa stali prvou z rady desek Kamene, ktoré sa veľmi dobre predávali, ale zberali len teľacie reakcie. Spousta nahraného materiálu z relácie v štúdiách na Jamajce sa na deske nepoužilo. Príkladem je "Čakanie na priateľa", ktorý vyšlo až o osem rokov neskôr na doske Tattoo You.

Nahrávanie bolo prerušené ďalším právnym sporom kvôli drogám, ktoré ešte súviseli s ich pobytom vo Francúzsku, kde bol vydaný zatykač na Richardse. Ostatní členové sa ešte do Francúzska vrátili, aby sa zapojili do výsluchov. Tento súd a Jaggerova odsúdenie k pokutám za drogy (v roku 1967 a 1970) komplikovalo plánovanie turné po krajinách okolo Tichého oceánu. Skupina nesměla do Japonska ani do Austrálie. Nasleduovalo európske turné (september / október 1973), ktoré však nemohli smerovať do Francúzska. Pred touto turnou bol Richards ešte raz zatčen, tentokrát v Anglicku.

Skupina si k ďalšiemu nahrávaniu vybrala štúdiá v Mnichově, kde tiež spatřilo svetlo svetového albumu It 'Only Rock'n Roll (druhý v Británii, prvý vo Spojených štátoch). Produkcia sa tak ujali Jagger a Richards, ktorí sa na obalu pojmenovali ako "The Glimmer Twins". Album i stejnojmenný singel sa stali hitom.

Ku koncu roka 1974 sa začal vzpouzet Mick Taylor. Kapela bola v situácii, keď nemohla normálne fungovať, niektorí členovia mali zakázaný vstup do niektorých krajín, čo komplikovalo plánovanie koncertných turné. Na konci roka 1974, keď už boli rezervované termíny v štúdiách v Mníchove, opustil Taylor Rolling Stones. V roku 1980 k tomu dodal: "Už som toho mal plné zuby. Navyše som chcel hrať trochu niečo iné ... V tej dobe jednoducho nikomu nešlo písať ani skladať pesničky. Prinútil som sa a začal som písať, čo ovplyvnilo moje rozhodnutie odísť ... Sú ľudia, ktorí sa jednoducho dokážu viezť na cudzom úspechu, a potom sú ľudia, ktorým to nestačí. A mne to jednoducho nestačilo. "

Na ďalšom nahrávanie - tentokrát v Mníchove - sa Stones pokúšali nájsť ďalšieho gitaristu. Boli prizvaný Peter Frampton, leader kapely Humble Pie, a tiež napríklad bývalý člen Yardbirds, gitarový virtuóz Jeff Beck. Aj keď Beck a írsky bluesrockovú gitarista Rory Gallagher neskôr uviedli, že síce s kapelou zahrali, ale nevedeli, že sú na konkurze na ďalšieho gitaristu Stones. Pri nahrávaní v Mníchove sa v štúdiu ešte tiež mihli americkí gitaristi Shuggie Otis a Harvey Mandel. Richads aj Jagger k tomu neskôr uviedli, že si vtedy veľa priali, aby Stones prestali byť rýdzo britskú kapelou. Keď sa ale objavil Ronnie Wood, zhodli sa všetci, že on je tou správnou voľbou.

Wood už sa Stones nahrával a odohral aj niekoľko koncertov a na vznikajúcom albume si zahral gitaru v piesni "It 'Only Rock' n 'Roll", ktorou je tiež spoluautorom. Mick Jagger mu hranie sa Stones ponúkal už skôr, Wood ale vtedy odmietol, pretože hral s kapelou The Faces. Wood sa ku kapele pripojil na jej koncertnom turné po Spojených štátoch v roku 1975. Oficiálne to bolo potvrdené o rok neskôr, kedy sa tiež rozpadli The Faces. Na rozdiel od ostatných členov kapely dostával Wood pravidelnú mzdu. To vydržalo dve desaťročia až do doby, kedy kapelu opustil Bill Wyman. Až potom dostával rovnaké peniaze ako zostávajúci členovia Stones.

V roku 1975 odštartovali v New Yorku Stones svojej americkej turné. Súčasťou koncertov bol obrie nafukovacie falus umiestnený na pódiu a tiež hojdačka, na ktoré sa Jagger húpal nad zrakmi divákov. Po turné si skupina objednala živú nahrávku z torontského klubu El Mocambo. Bola ešte len druhú živú nahrávkou od vydania Get Yer Ya-Yas Out !. Album vyšiel až v roku 1977 a dostalo názov Love You Live (tretí v Británii, piate v Spojených štátoch).

Napriek nehasnúce popularite kapely v prvej polovici sedemdesiatych rokov, hudobný kritici začali o kapele písať nelichotivo. Predaje dosiek tiež zrovna neplnili očakávania. Koncom sedemdesiatych rokov, s rastúcou popularitou punku, si Rolling Stones vyslúžili nálepku dekadentných starnúcich milionárov. Všetko sa ale zmenilo v roku 1978, kedy vyšla platňa Some Girls (druhá v Británii, prvý v USA). Na albume sú hitovky ako "Miss You", country balada "Far Away Eyes", Keithova "Beast of Burden" a "Shattered". Piesne sú rýchle, jednoduché a stojí na gitarových riffoch. Boli tak dobrú odpovedí na punkovú jednoduchosť. Úspech dosky vyvolal vlnu popularity u mladšieho publika.

Nasledujúce doska Emotional Rescue vyšla v roku 1980 a nadviazala na úspech Some Girls. Nahrávanie albumu bolo dosť zmätené, za čo mohol vyhrotený vzťah Jaggera a Richardsa. Richards, chcel vyjsť v lete a na jeseň roku 1980 na koncertné turné, ktoré by propagovalo práve vydanú dosku, Jagger to ale odmietol. Doska Emotional Rescue sa vyšplhala až na vrchol hitparád na oboch brehoch Atlantiku a titulnú pieseň bola v Spojených štátoch tretí.

Začiatkom roku 1981 sa kapela dáva opäť dokopy a dohovorí sa, že ešte v tom istom roku vyrazí s novým materiálom na turné po USA. Písanie nových pesničiek a nahrávanie ďalšej dosky prebieha v zhone, tiež na skúšky pred koncertovaním nezostalo veľa času. V tom istom roku tiež vyšla platňa Tattoo You (druhá v Británii a prvá v Spojených štátoch), Veľa vecí, ktoré sa v tom čase nahrali, sa na dosku nedostala. To sa týka aj singlu "Start Me Up", ktorý vystúpil na druhé miesto amerického singlového rebríčka. V dvoch piesňach ( "Waiting on a Friend" a "Tops") si na gitaru zahral Mick Taylor, v dvoch si zahral džezový saxofonista Sonny Rollins ( "Slave" a "Waiting on a Friend"). Nasledujúce koncertné turné po Spojených štátoch bolo dovtedy najväčšej a najdlhšie - skupina ho odštartovala 25. septembra a ukončila 19. decembra. Niektoré koncerty sa nahrali, čo vyústilo v dosku Still Alive (American Concert 1981). V hitparádach zabodovala - skončila štvrtá v Británii a piata v Spojených štátoch.

V polovici roka 1982, pri príležitosti ich dvadsiateho výročia, priviezli Stones svojou šou aj do Európy, kde pred tým dlhých šesť rokov nehrali. K európskemu turné sa ku kapele pridal ešte Chuck Leavell, bývalý pianista Allman Brothers Bandu. Koncom roka kapela podpísala zmluvu na 28 miliónov dolárov, ktorá ju zaväzovala k ďalším štyrom albumom. Teraz boli Stones novo pod krídlami CBS Records.

Pred tým, než Stones odišli od labelu Atlantic, stihli pre neho v roku 1983 vydať platňu Undercover (tretí v Británii a štvrtá v Spojených štátoch). Napriek priaznivým kritikám a pilotnému singlu v prvej desiatke hitparád, predaj dosky nesplnil očakávania. Možno to bolo aj tým, že kapela nepodnikla na podporu predaja dosky žiadne koncertné turné. V roku 1984 už prevzala distribúciu starších dosiek Stones práve CBS.

Vzťah Jaggera a Richardsa sa v tejto dobe postupne zhoršoval. Mick Jagger podpísal ku zdesenie Richardsa sólovú zmluvu so CBS a mnoho z vecí, ktoré Jagger v roku 1984 napísal, vydal na svojej sólovej doske. Jagger tiež vyhlasoval, že už sa prácou s Rolling Stones cíti unavený. V roku 1985 strávil Jagger najviac času nahrávaním svoje vlastné dosky. Materiál na ďalší album Rolling Stones Dirty Work (štvrté v Británii i USA) tak zaistil hlavne Keith Richards sa zatiaľ najväčším prispením Ronnieho Wooda. Album vyšiel v roku 1986 a nahrávalo sa v Paríži. Jagger počas nahrávania nechodil moc do štúdia, všetku prácu tak nechal na Richardsovi.

V decembri 1985 zomrel na infarkt spoluzakladateľ Stones, pianista, road manager Ian Stewart. Skupina usporiadala na jeho počesť v februári 1986 koncert. Dva dni na to si Stones prevzali cenu Grammy za celoživotný prínos.

Album Dirty Work zožalo zmiešané kritiky, a to aj napriek úspech singlu "Harlem Shuffle". Ako dôsledok vyostreného vzťahu medzi Jaggerom a Richardsom, odmietol Jagger turné na podporu predaja Dirty Work. Namiesto toho vyšiel na svoje vlastné sólové turné, na ktorom hral aj pesničky Stones. Richards niekedy hovorí o ich vzájomnom vzťahu v tejto dobe ako o "tretej svetovej vojne". Dôsledkom vzájomnej nenávisti stála v tejto dobe kapela takmer pred rozpadom. Jaggerovou dosky She 's the Boss (6. V Británii, 13. V USA) a Primitive Cool (26. V Británii a 41. V USA) sa dočkali mierne nadpriemerných hodnotenie. V roku 1988, v čase nečinnosti Stones, vydal Keith Richards svoj prvý sólový album Talk Is Cheap (37. V Británii, 24. V USA). Album zožalo priaznivú reakciu fanúšikov aj kritiky, v Spojených štátoch bolo ocenené zlatou platňou.

Začiatkom roku 1989 boli Rolling Stones (vrátane Micka Taylora, Ronnieho Wooda a posmrtne i Iana Stewarta) uvedení do americkej Rock and Roll Hall of Fame. Jagger a Richards potom aj napriek vzájomnej spory začali pracovať na ďalšom albume Steel Wheels (druhé v Británii, tretí v Spojených štátoch). Týmto albumom sa znovu vrátili do formy, čo dokazujú aj hity "Mixed Emotions", "Rock and a Hard Place" a "Almost Hear You Sigh". Na albume je aj skladba "Continental Drift", ktorú Stones nahrali v marockom Tangeri v roku 1989. Z tohto nahrávania vznikol tiež dokument The Rolling Stones in Morocco.

Po vydaní albumu nasledovalo koncertné turné po Severnej Amerike, Japonsku a Európe nazvanej Steel Wheels / Urban Jungle Tour. Koncerty svoju pompéznosťou prekonali všetky predchádzajúce turné. Predkapela boli Living Colour a Guns N 'Roses. Na koncertoch Stones pribudli na pódiu spevák Bernard Fowler a speváčka Lisa Fischer. Z turné vzišlo koncertné album Flashpoint (6. V Británii a 16. V USA) a tiež film Live at the Max.

Toto koncertné turné bolo posledným turné pre Billa Wyman, ktorý sa po rokoch uvažovania konečne rozhodol odísť z Rolling Stones. Jeho odchod bol oficiálne oznámený až v januári 1993. Po svojom odchode vydal Wyman knihu Stone Alone - autobiografiu, ktorú poskladal zo svojich denníkových zápiskov, ktoré si viedol od prvopočiatkov kapely. Pár rokov po opustení Stones založil kapelu Bill Wyman 's Rhythm Kings a znovu začal nahrávať a koncertovať.

Po úspechu turné Steel Wheels / Urban Jungle si kapela dala zaslúženú pauzu. Charlie Watts stihol v tom čase vydať dve jazzová albumu, Ronnie Wood vydal po jedenástich rokoch svojej ďalšej sólový album Slide On This; Keith Richards nahral svoje druhé sólový album Main Offender (45. V Británii a 99. V Spojených štátoch). K nemu usporiadal menšie turné (väčšinou v sálach) s väčšími koncerty v Španielsku a Argentíne. Mick Jagger sa konečne podarilo presadiť sa s tretím sólovým albumom Wandering Spirit (12. V Británii, 11. V USA). Doska sa skvelo predávala - v spojených štátoch bola ocenená zlatou platňou, celosvetovo sa jej predali úctyhodné dva milióny kópií.

Po odchode Wyman Stones opäť zmenili nahrávacia spoločnosť, tentokrát si vybrali Virgin Records. Tá vydala remastrované verzie albumov, ku ktorým pridala nové obaly. Bola to všetky albumy počnúc Sticky Fingers až po Steel Wheels. Virgin tiež prišla s novou kompiláciou Jump Back (16. V Británii a 30. V Spojených štátoch). V roku 1993 sa skupina vydáva znovu do štúdia a začína pracovať na ďalšom albume. Vyšiel v roku 1994 a volá sa Voodoo Lounge (prvý v Británii, druhé v USA). Basgitaristu Billa Wyman nahradil Darryl Jones, ktorý predtým hrával s Miles Davisom a Stingom. Kapela nechala výber na bubeníkovi Charlie Watts, basa aj bicie totiž v Rolling Stones musí perfektne spolupracovať. Album žalo vynikajúce kritiky, predaj opäť predčil očakávania. V spojených štátoch bol album dvakrát platinový. Väčšina kritikov si cenila "tradičného" zvuku, ktorý mal na svedomí nový producent Don Was. Voodoo Lounge získalo v roku 1995 cenu Grammy v kategórii najlepší rockový album.

V roku 1994 vycestovala kapela na Voodoo Lounge Tour, ktoré končilo až v roku 1995. Pesničky z rôznych koncertov a zo skúšok (prevažne v akustických verziách) vyšli na albume Stripped (9. V Spojených štátoch aj vo Veľkej Británii). Je na ňom tiež cover verzia piesne Boba Dylana "Like a Rolling Stone" a tiež do tej doby na koncertoch málo hrané piesne "Shine a Light", "Sweet Virginia" a "The Spider and the Fly". Dňa 8. septembra 1994 si Stones zahrali "Love Is Strong" a "Start Me Up" na výročnom udeľovaní cien americkej hudobnej televízie MTV. Odniesli si odtiaľ cenu za celoživotný hudobný prínos.

Dňa 18. novembra 1994 uskutočnili Stones ako prvá kapela živý internetový prenos svojho koncertu. Prenos zaisťovala spoločnosť Sun Microsystems. Nebolo to priamo streamované video (Rýchlosť snímkov bola len 10 snímok za sekundu), ale bol to dovtedy nevídaný počin.

Koniec deväťdesiatych rokov bol pre Rolling Stones v znamení albumu Bridges to Babylon (šiestej v Británii, tretí v USA), ktoré vyšlo v roku 1996. Klip k singlu "Anybody Seen My Baby?", V ktorom sa objavila aj Angelina Jolie, si obľúbila MTV aj VH1. Predaje sa nijako nelíšili od predchádzajúcich albumov (1,2 milióna len v Spojených štátoch). Následné turné, ktoré prešlo nielen Európu a Spojené štáty, ale zavítalo aj do Južnej Ameriky, Japonska a Turecka, ukázalo, ako skvelá šou môže aj v deväťdesiatych rokoch koncert Rodling Stones byť. Z turné bolo zostavená ďalšia živá doska No Security (67. V Británii, 34. V USA), na ktorej je väčšina piesní doteraz na živých doskách nevydaných.

Koncom roku 2001 vydal Mick Jagger svojej štvrtej sólový album Goddess in the Doorway (44. V Británii, 39. V USA), ktoré zožalo zmiešané kritiky. Mesiac po teroristických útokoch 11. septembra si Jagger a Richards zahrali skladby "Salt of the Earth" a "Miss You" na koncerte pre New York City. Sprevádzala je však iná kapela ako zvyšok Rolling Stones.

V roku 2002 vyšla k výročiu štyridsiatich rokov existencie kapely dvojdoska najväčších hitov Forty Licks (2. V USA i Veľkej Británii). Tejto kompilácie sa zatiaľ predalo viac než 7 miliónov kópií. V tom istom roku zaradil britský Q magazine Stones do svojho rebríčka "päťdesiatich kapiel, ktoré musíte vidieť predtým, než zomriete" ( "50 Bands To See Before You Die"). A nasledujúce turné, nazvané jednoducho "Licks" (2002-2003), dalo túto šancu fanúšikom po celom svete.

Na oslave narodenín Micka Jaggera 26. júla 2005 oznámila skupina vydanie ďalšieho radového albumu A Bigger Bang (2. v Británii, 3. v USA), na ktoré museli fanúšikovia čakať dlhých osem rokov. Album zožalo priaznivé kritiky a singel Streets of Love sa umiestnil na 15. priečke európskeho singlového rebríčka.

Na albume je aj skladba "Sweet Neo Con", ostrá kritika amerického neokonzervatismu z pera Micka Jaggera. Skladba sa na album kvôli námietkam Keitha Richardsa málom nedostala. Na otázku, či sa nebojí politického odporu, akému vzdorovali Dixie Chicks, odpovedal Richards, že nechce, aby bola doska niektorými poslucháči odmietnutá len kvôli nejakej ničotné politickej búrke v pohári vody.

Ako už bolo u kapely zvykom, nasledovalo turné; kapela zavítala do Severnej i Južnej Ameriky a východnej Ázie. Do konca roka 2005 bol hrubý zisk z turné rekordných 162 miliónov dolárov. Dňa 18. februára 2006 Stones zahrali pre neuveriteľných jeden a pol milióna fanúšikov na pláži Copacabana v Riu de Janeiro.

Po koncertoch v Japonsku, Číne, Austrálii a Novom Zélande v marci a apríli 2006 si kapela dala malú prestávku, po ktorej malo turné pokračovať po Európe. Počas tejto "dovolenke" bol Keith Richards hospitalizovaný v nemocnici na Novom Zélande, pretože si pádom z palmy na ostrove Fidži poranil hlavu, čo viedlo k operácii, pri ktorej mu bola z lebečnej dutiny odstránená krvná zrazenina. Európska časť turné sa zdržala o šesť týždňov. V júni 2006 bolo tiež oznámené, že Ronnie Wood pokračuje v protialkoholním liečenie, čo ale nemalo vplyv na priebeh turné. Dvaja z 21 naplánovaných koncertov však skupina zrušila s odôvodnením, že Mick Jagger má problémy s krkom.

V septembri 2006 sa koncertovania presunulo do Severnej Ameriky. Koncom roku 2006 bolo "Bigger Bang Tour" označené, ako najzárobkovejšou turné všetkých čias - hrubé tržby dosiahli 437 miliónov dolárov. Časť turné v Severnej Amerike priniesla tretia najvyššie tržby vôbec (138,5 miliónov dolárov), výdělečnější bolo iba turné v roku 2005 (162 miliónov dolárov) a americkej turné U2 v tom istom roku (138,9 miliónov dolárov).

Rolling Stones v roku 2008 na filmovom festivale Berlinale (zľava doprava: Charlie Watts, Ron Wood, Keith Richards, Mick Jagger)
Martin Scorsese nakrúcal v októbri a novembri 2006 newyorskej koncerty Rolling Stones, z čoho vznikol film Shine a Light, ktorý mal premiéru v roku 2008. Vo filme si tiež so Stones zahrali hviezdni hostia: Buddy Guy, Jack White a Christina Aguilera. K filmu vyšiel aj soundtrack Shine a Light (druhý v Británii, jedenásty v USA). Na jednom z newyorských koncertov taktiež v zákulisí po koncerte upadol hudobnej podnikateľ, dlhoročný prezident hudobného vydavateľstva Atlantic Records a osobné priateľ členov kapely Ahmet Ertegün, ktorý následkom svojho zranenia po niekoľkých týždňoch k kóme podľahol. Bolo mu 83 rokov.

V októbri 2007 vydal Mick Jagger kompiláciu svojich najväčších sólových hitov nazvanú jednoducho The Very Best of Mick Jagger (57. V Británii a 77. V USA). V novembri zase vyšla dvojdoska Rolled Gold: The Very Best of the Rolling Stones (26. V Británii), ktorá bola doplnenú kompiláciou Rolled Gold z roku 1975.

V jednom rozhovore z roku 2007 odmietol Mick Jagger povedať, kedy kapela prestane koncertovať a odoberie sa na zaslúžený odpočinok: "Som si istý, že Rolling Stones ešte spoločne urobia veľa, ešte prídu dosky aj turné. Naozaj nemáme v pláne s ničím z toho skončiť. Pokiaľ ide o mňa, som presvedčený, že budeme pokračovať. "V marci 2008 vyvolal špekulácie fanúšikov výrok Keitha Richardsa na premiére filmu Shine a Light, keď vyhlásil:" Myslím, že by sme mohli nahrať ďalší album. Len čo prestaneme robiť reklamu tomuhle filmu. "Bubeník Charlie Watts k tomu lakonicky poznamenal, že akonáhle sa prestalo pracovať, ochorel.

Počas jesene 2008 sa v štúdiu zišli Mick Jagger, Keith Richards a Mick Taylor aby s producentom Donom Wasem dotočili nové spevy a gitarové party k nedokončenému materiálu z nahrávacích sessions k doske Exile on Main St .. Doplnené vydanie tohto albumu uzrelo svetlo sveta v máji 2010 . V Británii sa dostal na prvé miesto albumového rebríčka. Stalo sa tak takmer presne 38 rokov potom, kedy sa to Stones podarilo poprvé.V roku 2011 vydali DVD záznam Ladies and gentlemen natočený roka 1972.

V roku 2012 skupina oslávila svoje 50. narodeniny. K tejto príležitosti bola vydaná kompilácia s dvoma novinkami, "Doom and Gloom" a "One more shot". V lete 2013 vystúpili v londýnskom Hyde parku, kde ako hosť vystúpil bývalý člen skupiny Mick Taylor, ktorý sa prvýkrát so skupinou predstavil na rovnakom mieste v roku 1969. Album z koncertu s názvom Hyde Park Live bolo sprístupnené po štyri týždne (iTunes). Neskôr bol koncert vydaný na DVD pod názvom Sweet summer sun: Live in Hyde Park.

Roku 2014 rozbehli Rolling Stones turné po Európe, ktoré dostalo názov "14 on fire". Turné začali koncertom na Abu Dhabi v Spojených arabských emirátoch. Na turné opäť hosťoval Mick Taylor, avšak skupinu postihla veľká strata, keď 2. decembra zomrel saxofonista Bobby Keys. Nahradil ho Karl Denson.

Dňa 21. marca 2015 bolo oznámené, že skupina vyjde na severoamerickej turné. Začalo sa v Los Angeles v menšom divadle Fonda theater. Nahrali sa tu predovšetkým skladby z albumu Sticky fingers. Neskôr bol tento koncert nahraný a vydaný na CD s názvom Sticky fingers live. Názov turné "Zip code" vznikol podľa rozkročené postavy v džínsoch so zipsom na prebale dosky Sticky fingers (ktorá v roku 2015 vyšla v de-luxe verziu).

Skupina 3. februára 2016 začala svoje prvé latinskoamerickej turné. Ako zmenu uviedla, že speváčka Lisa Fischer sa turné nezúčastní kvôli svojim sólovým projektom, a preto ju zastúpila speváčka Sasha Allen. Počas celého turné bol natáčaný dokument Olé Olé Olé, ktorý o rok neskôr vyšiel na DVD.

Dňa 25. marca 2016 skupina odohrala koncert v kubánskej Havane. Koncert bolo podľa slov Micka Jaggera veľmi zložité dohovoriť a pripraviť. Na Kube bola dlhodobo táto hudba zakázaná komunistickým režimom. Už predtým Kubu navštívil Barack Obama, ktorý koncert potvrdil. Kuba doteraz nič tak veľkolepého a slobodného nezažila. Koncert bol nahraný a na nahrávke, ktorá bola neskôr nazvaná Havana Moon, je počuť fascinujúce dlhá skladba "Midnight rambler", ktorú skupina hrá často.

Na začiatku decembra 2016 bola po viac ako jedenástich rokoch vydaná štúdiová platňa. Dostala názov Blue & Lonesome. Skupina na nej nahrala blues napr. Od Waltera Jacobsa či Willieho Dixona. Na propagáciu tejto dosky skupina vycestovala už v októbri na malé severoamerickej turné, pri ktorom naživo predstavila skladby "Just your fool", "Ride 'em on down" a "Hate to see you go".

Skupina naďalej vydáva albumy a aktívne koncertuje.

The Rolling Stones vystúpili v Česku v rokoch 1990, 1995, 1998 a 2003, zakaždým v Prahe. V roku 2006 mali vystúpiť v Brne, ale po zranení Keitha Richardsa bol koncert odložený a neskôr aj zrušený. Uskutočnil sa však znovu, v rámci turné The Bigger Bang, v Brne na Výstavisku v júli 2007.

26. februára 2018 skupina verejne oznámila nové zastávky pokračujúceho európskeho turné "No Filter". Splnila sa tak mnohých želanie slovenských fanúšikov, The Rolling Stones sa po jedenástich rokoch vracajú do Českej republiky. Vystúpi 4. júla 2018 na letisku v Letňanoch v Prahe. Usporiadateľom je kanadský promotér Serge Grimaux ktorý chce oživiť atmosféru prvého koncertu na strahovskom štadióne. So Stones sa stretol v Paríži 22. októbra 2017 kde práve vystupovali počas "No Filter European Tour". S ohľadom na vek členov skupiny je pravdepodobné, že sa jedná o posledný koncert The Rolling Stones v Českej republike.

zdieľanie
Prosím čakajte...

Nechaj odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Povinné položky sú označené *